Category: Legendy Interu

Písali Žltočiernu históriu – Titus Buberník

Titus Buberník patrí medzi najväčšie futbalové legendy. A to nie len v histórii bratislavskej Červenej Hviezdy a Interu, ale aj v rámci československej reprezentácie. Bývalý skvelý futbalista žije dnes na Kolibe a tak má Bratislavu ako na dlani. Výhľad zo záhradky mu ponúka aj pohľad na oba štadióny susediace cez Bajkalskú ulicu. Slovan a Inter… Oba kluby znamenali v jeho živote veľa.

102028-adolf-scherer-titus-bubernik-jan-popluhar-nestandard1Pár slov o Titusovi Buberníkovi:
Elegantný technik, dirigent obrany, alebo kráľ hlavičkových súbojov. Aj takto sa dá  charakterizovať pôsobenie Titusa Buberníka na zelených trávnikoch. Lopta mu učarovala už v rannom detstve. Rodina sa z Pustých Úľan prisťahovala do slovenskej metropoly a malý Titus to skúšal s futbalom spolu so susedmi. Najskôr na Trnávke a potom na Jakubovom námestí. Väčšinou hrával so staršími chlapcami a už vtedy, nad mnohými z nich, svojou futbalovou šikovnosťou vyčnieval. A práve starší kamaráti ho priviedli do mládežníckych výberov Slovana. Tréneri si jeho talent okamžite všimli. Z nenápadného nováčika vyrastal sľubný futbalista. Už v mládežníckych letách získal so Slovanom tri tituly. A neostalo iba pri nich. Keďže bol univerzálnym športovcom, majstrom republiky sa stal aj ako basketbalový junior. V seniorskom veku ale uprednostnil futbal. Po základnej vojenskej službe v Košiciach sa vrátil do Bratislavy. Ale už nie do Slovana, ale do Červenej Hviezdy. S ňou získal v roku 1959 pre klub historicky prvý a zároveň jediný titul majstra Československa. V Červenej Hviezde a neskôr v Interi strávil dvanásť rokov.

Výraznú stopu zanechal aj v národnom tíme. Reprezentačný dres si obliekol prvýkrát v roku 1958. A to hneď na majstrovstvách sveta vo Švédsku. Na duel proti Severným Írom v Malmö ale nespomína v najlepšom. Keďže oba tímy mali po troch zápasoch v skupine po tri body, o postupujúcom rozhodla baráž. Po 90-tich minútach bol stav nerozhodný 1:1 a tak sa predlžovalo. Nuž a práve v pridanej 30-minútovke bol československý debutant vylúčený. Čo bolo však ešte horšie, po zásahu McParlanda postúpili ďalej ostrovania. O štyri roky neskôr získala československá reprezentácia na majstrovstvách sveta historické striebro. Titus Buberník odohral prakticky celú kvalifikáciu, ale keďže pred turnajom bol dlhší čas zranený, v Čile sa na trávnik nedostal. O to viac si vychutnal vôbec prvé majstrovstvá Európy v roku 1960. Súťaž sa vtedy volala Pohár národov a Československo v nej získalo bronzové medaily. A bol to práve Buberník, kto dal v stretnutí o tretie miesto rozhodujúci gól. Československo zvíťazilo nad domácim Francúzskom 2:0. Ešte predtým sa presadil aj vo štvrťfinále. Proti Rumunom skóroval už v prvej minúte.

Bohatú športovú kariéru uzavrel v Rakúsku. Najskôr pôsobil v Linzi a neskôr vo Viedni. Aj v čase, keď zavesil kopačky na klinec, ťahalo to futbalového srdciara na trávniky. A tak okrem svojej právnickej praxe v Slovnafte, sa dlhé roky venoval aj trénovaniu. A to na Slovensku ako aj v Rakúsku. Vídať ho bolo aj v hľadiskách. Pravidelne navštevoval zápasy Slovana i Interu. Nezabúdal ani na reprezentačné stretnutia. Hoci mu dnes ťahá už na 86. rok, stále sa živo zaujíma o futbalové dianie.

2455058_1200xVIZITKA TITUSA BUBERNÍKA

Narodený: 12. októbra 1933 v Pustých Úľanoch
Reprezentácia: 23 zápasov / 5 gólov (obdobie: 1958 – 1963)
Kluby: ŠK Slovan Bratislava (mládež, 1946 – 1951), Spartak Kablo (1951 – 1953), VSS Košice (1953 – 1956), ČH resp. Inter Bratislava (1956 – 1968), LASK Linz (1968 – 1970),  Trnávka (1970 – 1971), Slovan Viedeň (1971)
Úspechy:    
2. na MS (1962)
3. na Pohári národov (predchodca ME, 1960)
Majster Československa (ČH Bratislava, 1959)
Člen Siene Slávy Slovenského futbalu

Titus Buberník o prvých futbalových krokoch
„Moje prvé kontakty s futbalom sa viažu do obdobia, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Najskôr na Trnávku a potom na Jakubovo námestie. V tom čase tam bývalo veľa chlapcov v mojom veku. Ale boli tam aj starší chalani. Mnohí z nich už v tom čase hrávali za mládežnícke výbery Slovana alebo Červenej hviezdy. Chcel som sa im podobať. Hrať v naozajstnom klube, bolo pre mňa veľkou motiváciou. Tí chlapci boli vlastne už mládencami. Niektorí mali aj o päť, alebo dokonca až o desať rokov viac ako ja. Pozorne som sledoval, čo robili s loptou a následne som sa to snažil napodobniť. Vtedy sme nemali žiadne kvalitné lopty. Tie sme si museli vyrábať ručne. Futbal sme hrávali denne celé hodiny. Bez ohľadu na počasie.“

Titus Buberník o bratislavských kluboch
„Futbalovú kariéru som napokon odštartoval v Slovane. Boli to pekné roky. Tvorili sme silnú generáciu. Ako mládežníci sme sa až trikrát stali majstrami Československa. Neskôr som nastúpil na základnú vojenskú službu do Košíc. V tom čase vládla medzi Slovanom a Červenou hviezdou veľká rivalita. Konkurenčný klub belasých ma veľmi chcel a vyvinul enormnú snahu, aby ma získal. Napokon sa to Červenej Hviezde podarilo. Predchodca Interu mal zaujímavé mužstvo. V tíme bolo viacero veľkých osobností. Aj preto sme sa v roku 1959 stali majstrami Československa. Rozumeli sme si na trávniku aj mimo neho. Naše vzťahy sa utužovali aj na reprezentačných zrazoch. Vo vtedajšej Červenej Hviezde bolo viacero členov reprezentačného tímu. Okrem mňa aj Laco Kačáni, Milan Dolinský či Kazimír Gajdoš.“

Titus Buberník o trénerovi Karolovi Borhym
„Karči báči, ako sme ho všetci prezývali, bol skvelým trénerom. Vedel to s nami aj po ľudskej stránke. Jeho veľkosť sa prejavila aj v roku 1959. Pre Červenú Hviezdu to bol slávny dátum, naše mužstvo získalo titul. A práve trénerovi zaň patrí veľká vďaka. Keď bolo treba tvrdo trénovať, makali sme, ale neraz sme s ním zažili aj humorné situácie. Slovenčinu, ako rodák z Budapešti, príliš neovládal. A tak, kým nám vysvetlil, čo od nás na ihrisku vlastne vyžaduje, niekedy sa poriadne natrápil. Najhoršie to bolo počas zápasov. Keď nám chcel rýchlo odovzdať nejaký taktický pokyn. Neraz nevedel ako na to. Vtedy sa dokázal poriadne rozčertiť. Svoj hnev neraz okorenil aj štipľavými maďarskými nadávkami.“

Titus Buberník o reprezentačnom debute a červenej karte
„Bolo to v zápase proti Severnému Írsku. Dodnes neviem, prečo som bol vlastne vylúčený. Do zápasu som nastupoval so zdravotnými problémami. Mal som zvýšenú teplotu. Čo bolo ale ešte oveľa horšie, v ústach sa mi tvorili hlieny. A tak som ich počas zápasu vypľúval, kedy sa len dalo. Po jednom rozhodcovom verdikte proti nám som sa vracal na vlastnú polovicu. V ústach som to mal opäť nahromadené. Neuvedomil som si, že som v blízkosti rozhodcu a tak som si odpľul. Arbiter to pochopil ako kritickú reakciu na jeho rozhodnutie tak ma vylúčil. Nikto ani len netušil prečo som musel ísť z ihriska. Ani ja nie. Žiaľ, vtedy bola medzi nami jazyková bariéra, nedokázali sme si celú situáciu vysvetliť. Neostávalo mi tak iné, iba tvrdé rozhodnutie prijať a odpochodovať z trávnika.“

romania-czech

Titus Buberník o Pelém
„Na majstrovstvách sveta vo Švédsku sa prvýkrát predstavil Pelé. Na sever Európy prišiel ako neznámy hráč. Veď v tom čase bol ešte v dorasteneckom veku. Ak sa nemýlim, mal iba 17 rokov. Už od jeho prvých dotykov s loptou bolo všetkým jasné, že sa rodí veľká futbalová hviezda. Dokonale ovládal všetky futbalové kumšty. Vo Švédsku odohral skvelý turnaj. Veľa sme o ňom počuli aj v ďalších rokoch. Brazília, s Pelém v zostave, hrala proti Československu aj o štyri roky neskôr v Čile. Po kariére v brazílskom Santose si neskôr zahral v USA. Samozrejme, že sledujem aj súčasný futbal a občas porovnávam naše časy s tými terajšími. Myslím si, že futbal vtedy a dnes, to sú absolútne neporovnateľné veličiny. Súčasníci majú na futbal diametrálne lepšie podmienky. A to nie len v prípade tréningového procesu, ale aj v rámci vybavenosti. A, pochopiteľne, najmä po ekonomickej stránke.“

Barbara Buberníková, dcéra futbalistu o otcovom vplyve
„Narodila som sa do športovej rodiny. Ako dieťa som si absolútne neuvedomovala akého futbalového majstra to vlastne doma máme. Prišlo mi to až podstatne neskôr. Som veľmi hrdá na to, že som jeho dcérou. Od malička ma viedol k športu. Veľa času sme trávili na štadiónoch a iných športoviskách. Nestačilo mi len pasívne sledovať zápasy. Sama som chcela byť aktívna. Logickým vyústením teda bolo, že som sa stala športovkyňou aj ja. Snáď som nejaké pohybové gény zdedila po ňom. Ale nie, futbal som nehrala. U mňa dostal prednosť basketbal. A kým otec kopal za Inter, ja som dávala koše za Slovan. Som mu veľmi vďačná, že ma viedol práve touto cestou. Vždy mi bol skvelým vzorom. A to nie len v športe.“
ireland-czechoslovakia

DO FUTBALOVEJ SIENE SLÁVY VSTÚPILI LADISLAVOVIA JURKEMIK A KAČÁNI

Súčasťou Ankety Slovenský Futbalista roka 2018 bolo aj rozšírenie Futbalovej Siene Slávy. Medzi legendy vstúpilo ďalších päť osobností, nuž a dvaja z nich mali žltočiernu minulosť. Ladislav Kačáni hrával ešte za Červenú Hviezdu neskôr i za Inter. V klube neskôr trénoval. Rovnako Ladislav Jurkemik zanechal v klube výraznú stopu ako hráč, šéf lavičky, ba dokonca aj ako manažér. Ďalšími laureátmi pondelkového večera, ktorým sa otvorila brána Siene slávy sú Ladislav Kubala, Milan SlužaničAlexander Vencel starší.

ladislav-petras2

Do spoločnosti vyvolených teda pribudli ďalšie mená, ktoré písali aj históriu nášho klubu. Už v roku 2016 boli do Siene slávy schválení Adolf Scherer (8 rokov hral za ČH/Inter) a Jozef Adamec (3x bol trénerom Interu). O rok neskôr dostali pozvánky Titus Buberník (12 rokov hral za ČH) a Michal Vičan (2x bol trénerom Interu), vlani túto výnimočnú partiu doplnil Ladislav Petráš (viac ako 10 rokov hráč Interu, neskôr tréner) nuž a poslednými prírastkami v légii nezabudnuteľných sú aj Ladislav KačániLadislav Jurkemik.

Ladislav Kačáni sa narodil v roku 1931 v Lučenci a práve tam odštartoval svoju skvelú a dlhotrvajúcu kariéru. Neskôr sa presunul do neďalekej Opatovej a v roku 1952 zakotvil v hlavnom meste Slovenska. Jeho cieľom bolo nie len štúdium, ale aj futbal. Postupne hrával za Slovan, Sláviu a napokon aj za Červenú hviezdu resp. Inter. Z Ladislava Kačániho sa vyprofiloval skvelý útočník a reprezentant. V roku 1954 si zahral na majstrovstvách sveta. O ďalšie dva šampionáty pre zranenie a neskôr pre študijné povinnosti prišiel. Veľký reprezentačný úspech dosiahol v roku 1960, keď bol členom bronzového výberu Československa na majstrovstvách Európy. Ako hráč sa stal s Interom majstrom Československa. Po pestrej hráčskej kariére venoval svoj život naďalej futbalu. Stal sa rešpektovaným trénerom i metodikom. S Interom získal v tej dobe veľmi populárny Stredoeurópsky pohár. Bol autorom vysokoškolských skrípt i odborných knižných publikácií. Bol vedúcim úseku futbalu na FTVŠ UK, predsedom trénerskej rady na SFZ, členom komisie vrcholového futbalu a technickým riaditeľom SFZ. Svojho uvedenia do Futbalovej Siene Slávy sa ale nedožil. Tento svet opustil 5. februára 2018 v Bratislave vo veku 86 rokov.

ladislav-kacani-jan-kovacik-jozef-kliment-clanokw

Vizitka Ladislava Kačániho
Dátum narodenia: 1. apríl 1931
Miesto narodenia: Lučenec
Dátum úmrtia: 5. február 2018 (86 rokov)
Pozícia: útočník
Kluby: Spojené závody Lučenec, Iskra Poľana Opatová, Slovan a Slávia Bratislava, ČH a Inter Bratislava
Reprezentácia: A-mužstvo 20 zápasov / 3 góly, B-mužstvo 8 zápasov / 0 gólov
Trénerská kariéra: Inter Bratislava, reprezentácia ČSSR, Lokomotíva Košice, Pezoporikos Larnaka, Kuvajt

V pondelok večer patril veľký potlesk aj Ladislavovi Jurkemikovi. „Som rád, že som mohol vstúpiť do spoločnosti skutočných osobností, ktoré niečo dokázali vo futbale. Mám radosť, že som sa toho dožil a ďakujem tým, ktorí ma navrhli a schválili do tejto siene slávy. Vždy som bol priamy a nebál som sa hovoriť pravdu,“ uviedol v rámci svojej reči vynikajúci futbalista i tréner. Svoje schopnosti začal rozvíjať v rodných Jacovciach. Tie sa mu stali časom pritesné. Presunul sa do neďalekých Topoľčian a neskôr aj do bratislavského Interu. V lige debutoval pod trénerom Valérom Švecom v Tepliciach. Od úvodných stretnutí bolo všetkým jasné, že na trávnikoch sa rodí nevídaný talent. Prejavil ho nie len v klubových farbách, ale aj v tých reprezentačných. Na jar roku 1972 bol členom výberu do 23 rokov, ktorý získal v tejto vekovej kategórii titul kontinentálnehojurkemik šampióna a o štyri roky si to Ladislav Jurkemik zopakoval. Tentoraz to bolo už v seniorskej reprezentácii. Obranca so skvelou organizáciou hry ako i nebezpečnými strelami, hoc aj z väčších vzdialeností, premenil v slávnom belehradskom jedenástkovom rozstrele štvrtý pokutový kop. Ako sa tento príbeh skončil vieme všetci. Uli Hoeness sa pomýlil a Antonín Panenka vari najslávnejším pokutovým kopom v histórii rozhodol a fantastickom triumfe Československa nad Nemeckom. Ladislav Jurkemik bol spomedzi všetkých majstrov Európy v roku 1976 najmladším. Podstatnú časť klubovej kariéry strávil v Interi, ale nebyť prísnych prestupových pravidiel, mohol byť zoznam jeho klubov oveľa pestrejší. Veľmi po ňom túžil bundesligový Hamburg, ale povolenie na presun dostal až keď dovŕšil vek 31 rokov. Jeho prvým zahraničným zamestnávateľom sa stal švajčiarsky St.Gallen. Ladislav Jurkemik bol prísny vždy v prvom rade na seba a následne aj na svoje okolie. Táto vlastnosť ho predurčila stať sa aj úspešným trénerom.

Vizitka Ladislava Jurkemika
Dátum narodenia: 20. júla 1953
Miesto narodenia: Jacovce
Pozícia: obranca
Hráčska kariéra: Jacovce (žiaci), TJ Kablo Topoľčany (žiaci, dorast, A-tím), Inter Bratislava (1972 -1980, 1981 – 1984), Dukla Banská Bystrica (1980/1981 – základná vojenská služba), FC Sankt Gallen (1984 – 1988), FC Chur (1989 – 1992)
Reprezentácia: A-tím, 57 zápasov/3 góly
Úspechy: majster Európy do 23 rokov (1972), majster Európy (1976), bronzový na ME (1980)
Trénerská kariéra: FC Chur (1989 – 1992, hrajúci tréner), Sturm Graz (1992/1993),  Spartak Trnava (1993/1994), SV Kapfenberg (1994 – 1996), Tauris Rimavská Sobota (1997/1998), MFK Ružomberok (1998/1999), KOBA Senec (1999/2000), MŠK Žilina (2000 – 2001), reprezentácia Slovenska (2002 – 2003), reprezentácia do 21 rokov (2004), MŠK Žilina (2004, 2004/2005), Inter Bratislava (2006 – 2008, v roku 2005 začínal ako generálny manažér), 1. FC Slovácko (2008), MFK Ružomberok (2009/2010 ako športový riaditeľ, 2010 a  2011), FC Nitra (2011/2012)

Písali žltočiernu históriu – Jozef Levický

Futbalový Inter má bohatú tradíciu. Predchodca súčasného klubu, ŠK Apollo Bratislava, vznikol pred takmer 80-timi rokmi. Odvtedy klubové farby obliekalo množstvo výnimočných futbalistov. V novom seriáli – Písali žltočiernu históriu – budeme pravidelne prinášať články o legendách, ikonách či o bývalých hráčoch klubu. Ako prvého sme v rámci našej cesty do minulosti navštívili Jozefa Levického. Je to jediný futbalista, ktorý dal za Inter (predtým Červenú hviezdu) stovku ligových gólov. Klubu svojho života ostal verný dodnes, je pravidelným hosťom na väčšine domácich zápasov.

VIZITKA JOZEFA LEVICKÉHO
Narodený: 15. november 1942 v Zlatých Moravciach
Reprezentácia: 1 zápas (Československo – Írsko 1:2, v roku 1967) / ČSSR„B“ :  4 zápasy / 3 góly
Klubová kariéra: Zlaté Moravce, Inter Bratislava, Slovan Viedeň
Kariéra v Interi: obdobie: 1961 – 1978 / zápasy: 340 / góly: 100
Úspechy:

  • Vicemajster Československa: 1974/75, 1976/77
  • Víťaz Rappanovho pohára: 1963, 1964
  • Víťaz Stredoeurópskeho pohára: 1969
  • Člen Klubu ligových kanonierov (100 gólov)

Pár slov o Jozefovi Levickom
Narodil sa v Zlatých Moravciach. Od malička mal k športu mimoriadne blízko. Okrem futbalu sa venoval aj atletike. Ako starší dorastenec to v behu na 100 metrov a v skoku do diaľky dotiahol až na majstrovstvá Československa. Darilo sa mu najmä v diaľke, výkonom 692 cm obsadil skvelé 6.miesto. Viac ako na atletickú škvaru ho to ale vždy ťahalo na zelené trávniky. Mal skvelý nos na góly a keďže bol aj mimoriadne rýchly, stal sa z neho postrach všetkých obrán. Z pozície pravého krídla rozdával brankárom súperov góly ako na bežiacom páse. Po začiatkoch v Zlatých Moravciach sa presunul do Červenej Hviezdy, ktorá sa neskôr pretransformovala na Inter. Pred prvým tréningom ho v kabíne A-čka vítali velikáni akými boli Palvol Molnár, Titus Buberník, Ladislav Kačáni, Milan Dolinský či Vladimír Weiss najstarší. Pred všetkými mal obrovský rešpekt. Až taký veľký, že im začal vykať. Skúsení matadori mu ale rýchlo vysvetlili, že na vykanie v kabíne nie je priestor a okamžite ho vzali medzi seba. Jozef sa im za to odmenil skvelými výkonmi na ihrisku. Za klub odohral 340 zápasov a dal v nich rovnú stovku gólov. Raz si dokonca obliekol dres reprezentačného Á-čka. Na pražskom Edene ale národnému tímu šťastie nepriniesol. Československo prehralo s Írskom 1:2. Tento výsledok v podstate zahatal nášmu vtedajšiemu výberu postup na majstrovstvá Európy. Skúsenosti zbieral aj v reprezentačnom B-čku. V štyroch dueloch zaznamenal tri góly. Na sklonku kariéry si zahral aj v Slovane Viedeň. V rakúskej metropole bol spoluhráčom iného legendárneho Jozefa – Adamca. Aj po skončení aktívnej kariéry ostal verný žltočiernym farbám. Dodnes pravidelne navštevuje zápasy Interu a veľmi pozorne sleduje všetko, čo sa v klube deje.

levicky1

Jozef Levický o pôsobení v Interi
„Do Bratislavy som narukoval ešte do vtedajšej Červenej Hviezdy. Začínal som v B-čku, ale keďže sa mi darilo a dával som veľa gólov, vtedajší tréner Božin Laskov ma vytiahol do prvého tímu. Odvtedy som hrával pravidelne. Vo farbách Interu som zažil množstvo skvelých zážitkov. Mal som vynikajúcich spoluhráčov i trénerov. Rád si spomínam na naše účinkovanie v Rappanovom pohári. Inter je klubom môjho srdca dodnes. Pravidelne navštevujem jeho zápasy. Nastúpim do auta a vyberiem sa do Stupavy. Potom si sadnem na tribúnu, dám si kávičku a jedujem sa (smiech). Na Inter chodím už dlhé roky pravidelne, ale paradoxne na Slovane, som ako divák, nikdy nebol.“

Jozef Levický o stovke ligových gólov
„Všetkých svojich sto ligových gólov som dal za Inter. To sa nikomu inému v klube nepodarilo. A tých šancí, čo som ešte pozahadzoval… Keby som premenil aspoň polovicu z nich, mohol to byť aj dvojnásobne vyšší počet zásahov. Gólové konto som si mohol zvýšiť, aj keby som kopával jedenástky. V Interi som sa ale nepostavil ani k jednej. Nemal som na to tú správnu povahu, bol som veľký trémista. Keď som mal na konte už 99 gólov a chcel som dosiahnuť ten vytúžený jubilejný, povedal som raz Jurovi Szikorovi, aby mi najbližší pokutový kop prenechal. Nechcel o tom ani počuť. Loptu si vzal samozrejme on a jedenástku bez problémov premenil. Ja som si tak musel počkať na gól z hry.“

Jozef Levický o najkurióznejšom góle
„Štadión na Pasienkoch v tej dobe ešte nestál. My sme hrali domáce zápasy na Tehelnom poli a vtedy bol našim súperom paradoxne Slovan. Ak by vtedy získal aspoň bod, stal by sa majstrom. Lenže belasí nebodovali a tak trošku som v tom mal prsty aj ja. Za stavu 1:1 som si po rohu nabehol na prudkú prihrávku, vystrelil som a lopta sa od brvna a následne od chrbta Šaňa Vencela odrazila až do brány. Vďaka tomuto gólu sme vyhrali 2:1. Viete si asi predstaviť, že odchod zo štadióna bol pre mňa kritický. Fanúšikovia Slovana ma chceli biť a biť. Našťastie som mal v hľadisku známych a bratrancov z Moraviec. Tí mi urobili špalier a chránili ma, aby som bitku nedostal. Napokon to dopadlo dobre. Pre mňa aj pre Slovan. Mňa nestĺkli a Slovan v poslednom kole zvíťazil a stal sa majstrom.“

levickyJozef Levický o turné v Južnej Amerike
„Ako hráči sme si veľmi užívali zájazdy do ďalekých krajín. Nikdy nezabudnem na naše zápasy v Argentíne. Hrali sme tam proti absolútnej špičke. Boca Juniors, River Plate, Independiente, Rosario.. a ďalší súperi. V dueli proti Rosariu som dal rozhodujúci gól. Pánečku, ale aký? Napriahol som na polovici ihriska, vystrelil som… a brankár len sledoval let lopty. Spamätal sa, až keď mu zasvišťala okolo hlavy a zatrepotala sa v sieti. Vyhrali sme 2:1. Domáci to samozrejme nevedeli stráviť a tak na rýchlo zorganizovali ďalší zápas. Prehrali aj ten. Čo vám poviem, tí boli úplne nešťastní. Za týždeň sme odohrali v Buenos Aires päť zápasov. Ani jeden z nich sme neprehrali.“

Jozef Levický o Interisticko – Slovanistických vzťahoch
„Myslím si, že sme tvorili dobrú partiu. Boli sme kamaráti. A to nie len Interisti medzi sebou, ale aj so Slovanistami. Bratia Čapkovičovci, Karol Jokl a ďalší. Nemali sme problém stretnúť sa v meste a dať si trebárs strik. Ale keď sme sa zjavili na trávniku počas zápasov, vtedy sme si nedarovali absolútne nič. Vo vzájomných dueloch vládla veľká rivalita, nie však prehnaná tvrdosť či zákernosť. Nikdy nezabudnem na moje časté strety s Kolom Göghom. On patril medzi tvrdých obrancov, ja zasa medzi rýchlych útočníkov. Boli to ale vždy korektné súboje.“