Písali Žltočiernu históriu – Titus Buberník

Titus Buberník patrí medzi najväčšie futbalové legendy. A to nie len v histórii bratislavskej Červenej Hviezdy a Interu, ale aj v rámci československej reprezentácie. Bývalý skvelý futbalista žije dnes na Kolibe a tak má Bratislavu ako na dlani. Výhľad zo záhradky mu ponúka aj pohľad na oba štadióny susediace cez Bajkalskú ulicu. Slovan a Inter… Oba kluby znamenali v jeho živote veľa.

102028-adolf-scherer-titus-bubernik-jan-popluhar-nestandard1Pár slov o Titusovi Buberníkovi:
Elegantný technik, dirigent obrany, alebo kráľ hlavičkových súbojov. Aj takto sa dá  charakterizovať pôsobenie Titusa Buberníka na zelených trávnikoch. Lopta mu učarovala už v rannom detstve. Rodina sa z Pustých Úľan prisťahovala do slovenskej metropoly a malý Titus to skúšal s futbalom spolu so susedmi. Najskôr na Trnávke a potom na Jakubovom námestí. Väčšinou hrával so staršími chlapcami a už vtedy, nad mnohými z nich, svojou futbalovou šikovnosťou vyčnieval. A práve starší kamaráti ho priviedli do mládežníckych výberov Slovana. Tréneri si jeho talent okamžite všimli. Z nenápadného nováčika vyrastal sľubný futbalista. Už v mládežníckych letách získal so Slovanom tri tituly. A neostalo iba pri nich. Keďže bol univerzálnym športovcom, majstrom republiky sa stal aj ako basketbalový junior. V seniorskom veku ale uprednostnil futbal. Po základnej vojenskej službe v Košiciach sa vrátil do Bratislavy. Ale už nie do Slovana, ale do Červenej Hviezdy. S ňou získal v roku 1959 pre klub historicky prvý a zároveň jediný titul majstra Československa. V Červenej Hviezde a neskôr v Interi strávil dvanásť rokov.

Výraznú stopu zanechal aj v národnom tíme. Reprezentačný dres si obliekol prvýkrát v roku 1958. A to hneď na majstrovstvách sveta vo Švédsku. Na duel proti Severným Írom v Malmö ale nespomína v najlepšom. Keďže oba tímy mali po troch zápasoch v skupine po tri body, o postupujúcom rozhodla baráž. Po 90-tich minútach bol stav nerozhodný 1:1 a tak sa predlžovalo. Nuž a práve v pridanej 30-minútovke bol československý debutant vylúčený. Čo bolo však ešte horšie, po zásahu McParlanda postúpili ďalej ostrovania. O štyri roky neskôr získala československá reprezentácia na majstrovstvách sveta historické striebro. Titus Buberník odohral prakticky celú kvalifikáciu, ale keďže pred turnajom bol dlhší čas zranený, v Čile sa na trávnik nedostal. O to viac si vychutnal vôbec prvé majstrovstvá Európy v roku 1960. Súťaž sa vtedy volala Pohár národov a Československo v nej získalo bronzové medaily. A bol to práve Buberník, kto dal v stretnutí o tretie miesto rozhodujúci gól. Československo zvíťazilo nad domácim Francúzskom 2:0. Ešte predtým sa presadil aj vo štvrťfinále. Proti Rumunom skóroval už v prvej minúte.

Bohatú športovú kariéru uzavrel v Rakúsku. Najskôr pôsobil v Linzi a neskôr vo Viedni. Aj v čase, keď zavesil kopačky na klinec, ťahalo to futbalového srdciara na trávniky. A tak okrem svojej právnickej praxe v Slovnafte, sa dlhé roky venoval aj trénovaniu. A to na Slovensku ako aj v Rakúsku. Vídať ho bolo aj v hľadiskách. Pravidelne navštevoval zápasy Slovana i Interu. Nezabúdal ani na reprezentačné stretnutia. Hoci mu dnes ťahá už na 86. rok, stále sa živo zaujíma o futbalové dianie.

2455058_1200xVIZITKA TITUSA BUBERNÍKA

Narodený: 12. októbra 1933 v Pustých Úľanoch
Reprezentácia: 23 zápasov / 5 gólov (obdobie: 1958 – 1963)
Kluby: ŠK Slovan Bratislava (mládež, 1946 – 1951), Spartak Kablo (1951 – 1953), VSS Košice (1953 – 1956), ČH resp. Inter Bratislava (1956 – 1968), LASK Linz (1968 – 1970),  Trnávka (1970 – 1971), Slovan Viedeň (1971)
Úspechy:    
2. na MS (1962)
3. na Pohári národov (predchodca ME, 1960)
Majster Československa (ČH Bratislava, 1959)
Člen Siene Slávy Slovenského futbalu

Titus Buberník o prvých futbalových krokoch
„Moje prvé kontakty s futbalom sa viažu do obdobia, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Najskôr na Trnávku a potom na Jakubovo námestie. V tom čase tam bývalo veľa chlapcov v mojom veku. Ale boli tam aj starší chalani. Mnohí z nich už v tom čase hrávali za mládežnícke výbery Slovana alebo Červenej hviezdy. Chcel som sa im podobať. Hrať v naozajstnom klube, bolo pre mňa veľkou motiváciou. Tí chlapci boli vlastne už mládencami. Niektorí mali aj o päť, alebo dokonca až o desať rokov viac ako ja. Pozorne som sledoval, čo robili s loptou a následne som sa to snažil napodobniť. Vtedy sme nemali žiadne kvalitné lopty. Tie sme si museli vyrábať ručne. Futbal sme hrávali denne celé hodiny. Bez ohľadu na počasie.“

Titus Buberník o bratislavských kluboch
„Futbalovú kariéru som napokon odštartoval v Slovane. Boli to pekné roky. Tvorili sme silnú generáciu. Ako mládežníci sme sa až trikrát stali majstrami Československa. Neskôr som nastúpil na základnú vojenskú službu do Košíc. V tom čase vládla medzi Slovanom a Červenou hviezdou veľká rivalita. Konkurenčný klub belasých ma veľmi chcel a vyvinul enormnú snahu, aby ma získal. Napokon sa to Červenej Hviezde podarilo. Predchodca Interu mal zaujímavé mužstvo. V tíme bolo viacero veľkých osobností. Aj preto sme sa v roku 1959 stali majstrami Československa. Rozumeli sme si na trávniku aj mimo neho. Naše vzťahy sa utužovali aj na reprezentačných zrazoch. Vo vtedajšej Červenej Hviezde bolo viacero členov reprezentačného tímu. Okrem mňa aj Laco Kačáni, Milan Dolinský či Kazimír Gajdoš.“

Titus Buberník o trénerovi Karolovi Borhym
„Karči báči, ako sme ho všetci prezývali, bol skvelým trénerom. Vedel to s nami aj po ľudskej stránke. Jeho veľkosť sa prejavila aj v roku 1959. Pre Červenú Hviezdu to bol slávny dátum, naše mužstvo získalo titul. A práve trénerovi zaň patrí veľká vďaka. Keď bolo treba tvrdo trénovať, makali sme, ale neraz sme s ním zažili aj humorné situácie. Slovenčinu, ako rodák z Budapešti, príliš neovládal. A tak, kým nám vysvetlil, čo od nás na ihrisku vlastne vyžaduje, niekedy sa poriadne natrápil. Najhoršie to bolo počas zápasov. Keď nám chcel rýchlo odovzdať nejaký taktický pokyn. Neraz nevedel ako na to. Vtedy sa dokázal poriadne rozčertiť. Svoj hnev neraz okorenil aj štipľavými maďarskými nadávkami.“

Titus Buberník o reprezentačnom debute a červenej karte
„Bolo to v zápase proti Severnému Írsku. Dodnes neviem, prečo som bol vlastne vylúčený. Do zápasu som nastupoval so zdravotnými problémami. Mal som zvýšenú teplotu. Čo bolo ale ešte oveľa horšie, v ústach sa mi tvorili hlieny. A tak som ich počas zápasu vypľúval, kedy sa len dalo. Po jednom rozhodcovom verdikte proti nám som sa vracal na vlastnú polovicu. V ústach som to mal opäť nahromadené. Neuvedomil som si, že som v blízkosti rozhodcu a tak som si odpľul. Arbiter to pochopil ako kritickú reakciu na jeho rozhodnutie tak ma vylúčil. Nikto ani len netušil prečo som musel ísť z ihriska. Ani ja nie. Žiaľ, vtedy bola medzi nami jazyková bariéra, nedokázali sme si celú situáciu vysvetliť. Neostávalo mi tak iné, iba tvrdé rozhodnutie prijať a odpochodovať z trávnika.“

romania-czech

Titus Buberník o Pelém
„Na majstrovstvách sveta vo Švédsku sa prvýkrát predstavil Pelé. Na sever Európy prišiel ako neznámy hráč. Veď v tom čase bol ešte v dorasteneckom veku. Ak sa nemýlim, mal iba 17 rokov. Už od jeho prvých dotykov s loptou bolo všetkým jasné, že sa rodí veľká futbalová hviezda. Dokonale ovládal všetky futbalové kumšty. Vo Švédsku odohral skvelý turnaj. Veľa sme o ňom počuli aj v ďalších rokoch. Brazília, s Pelém v zostave, hrala proti Československu aj o štyri roky neskôr v Čile. Po kariére v brazílskom Santose si neskôr zahral v USA. Samozrejme, že sledujem aj súčasný futbal a občas porovnávam naše časy s tými terajšími. Myslím si, že futbal vtedy a dnes, to sú absolútne neporovnateľné veličiny. Súčasníci majú na futbal diametrálne lepšie podmienky. A to nie len v prípade tréningového procesu, ale aj v rámci vybavenosti. A, pochopiteľne, najmä po ekonomickej stránke.“

Barbara Buberníková, dcéra futbalistu o otcovom vplyve
„Narodila som sa do športovej rodiny. Ako dieťa som si absolútne neuvedomovala akého futbalového majstra to vlastne doma máme. Prišlo mi to až podstatne neskôr. Som veľmi hrdá na to, že som jeho dcérou. Od malička ma viedol k športu. Veľa času sme trávili na štadiónoch a iných športoviskách. Nestačilo mi len pasívne sledovať zápasy. Sama som chcela byť aktívna. Logickým vyústením teda bolo, že som sa stala športovkyňou aj ja. Snáď som nejaké pohybové gény zdedila po ňom. Ale nie, futbal som nehrala. U mňa dostal prednosť basketbal. A kým otec kopal za Inter, ja som dávala koše za Slovan. Som mu veľmi vďačná, že ma viedol práve touto cestou. Vždy mi bol skvelým vzorom. A to nie len v športe.“
ireland-czechoslovakia