HRY, RADOSŤ A FUTBALOVÉ ZÁKLADY

Pán tréner, na úvod sa Vás opýtame našu tradičnú otázku.. ako sa máte a ako si užívate aktuálne futbalové obdobie?

Mám sa výborne, ďakujem za opýtanie! Aktuálne obdobie si nesmierne užívam je to veľký rozdiel oproti zime. Keď svieti slnko je všetko lepšie, aj trénovanie príjemnejšie. (úsmev)

Skúste sa na začiatok predstaviť našim fanúšikom. Kto je Martin Rejžek mimo futbalového ihriska?

Mimo času v práci a s rodinou som väčšinou na ihrisku. Buď fyzicky, alebo riešim veci okolo ako plánovanie, turnaje, zápasy alebo syna, ktorý tiež hráva futbal, čiže odvoz, dovoz a také veci, čo všetci rodičia určite poznajú.

Aká bola Vaša cesta k futbalu a spomeniete si ešte na svoje prvé futbalové začiatky?

V ôsmich rokoch som začal hrávať za Slovan Bratislava, kde som bol až do 19tich rokov. Mužský futbal som hral jednu sezónu v KFC Komárno a potom som s futbalom skončil. Následne som sa venoval futsalu.

Ako ste sa dostali k trénerskej práci a čo rozhodlo o tom, že ste zakotvili práve v našom milovanom žlto-čiernom klube? (úsmev)

V januári 2025 som si začal robiť UEFA A licenciu a potreboval som prax v nejakom klube. Vtedy ma môj kamarát Dušan Rafaj, ktorý je už nejaký ten rok neodmysliteľnou súčasťou vedenia klubu, presvedčil, že najlepšie bude, keď si ju budem robiť v Interi.

Keď som po roku licenciu úspešne ukončil, už som tu zostal a akurát som sa presunul z kategórie U15 do prípraviek.

Práca s deťmi býva často veľmi spontánna a nevyspytateľná. Čo Vás na nej najviac napĺňa?

Najviac ma napĺňa ich úprimná a nefalšovaná detská radosť. Deti nič nepredstierajú a ak sa im niečo podarí, ich emócie sú absolútne čisté. A často všetkých nakazia svojou energiou.

Kategória U9 patrí medzi najmladšie súťažné vekové kategórie. V čom je práca s týmito deťmi špecifická?

Špecifická je najmä v tom, že deti v tomto veku vnímajú svet predovšetkým cez hru. Musíme citlivo rozvíjať ich pohybové schopnosti, učiť ich disciplíne, no zároveň byť pre deti nielen trénerom a autoritou, ale aj kamarátom, na ktorého sa môžu kedykoľvek obrátiť... a aby som nezabudol, ešte aj nekonečným viazaním šnúrok. (smiech)

Keď sa pozrieme na samotný tréningový proces, ako vyzerá bežný tréning hráčov U9?

Začíname zábavnou pohybovou hrou na zahriatie, pokračujeme cvičeniami zameranými na koordináciu a ovládanie lopty. Veľký dôraz kladieme na situácie jeden proti jednému a tréning vždy končíme hrou, kde majú deti voľnosť ukázať to, čo sa naučili.

Čo považujete za najdôležitejšie, aby si deti v tomto veku z futbalu odniesli?

Chcem, aby odchádzali z tréningu spotené, unavené, ale so širokým úsmevom a s pocitom, že sa nevedia dočkať ďalšieho dňa na ihrisku. Najdôležitejšie je vybudovať v nich celoživotnú lásku k športu, pohybu a k futbalu ako takému.

Aké futbalové zručnosti sa snažíte u hráčov rozvíjať ako prvé?

Sústreďujeme sa na základy a to vedenie lopty, prácu s loptou oboma nohami, zmeny smeru a rozvoj celkovej obratnosti a koordinácie. Chceme, aby sa deti s loptou na nohe cítili sebaisto a prirodzene.

Do akej miery je v tomto veku dôležitá hra a zábava v porovnaní s výsledkami?

Výsledky sú dôležité iba v tom, aby v deťoch budovali víťaznú mentalitu a sebavedomie. Nesmú však byť nadradené procesu učenia.

Dôležitejší je rozvoj hráčov než vyhrať nejaký nezmyselný zápas či turnaj. Preto, keď vidím v prípravke vykopávať brankára z ruky, idem "vybuchnúť".

Deti v tomto veku majú veľa energie, ale ich pozornosť býva krátka. Ako ich dokážete počas tréningov zaujať?

Kľúčom je neustála pestrosť a rýchle striedanie cvičení. Tréning nesmie upadnúť do stereotypu. Používame súťaživé formy, meníme stanovištia a snažíme sa ich udržiavať v neustálom deji. Dôležité je vyhýbať sa radom a prestojom. Preto počas tréningu delíme deti na menšie skupiny.

Je podľa Vás dôležitejšie vychovávať dobrého futbalistu alebo dobrého človeka?

Určite dobrého a sebavedomého človeka. Vďaka futbalu získajú veľa vlastností, ktoré sa im zídu aj ďalej v živote.

Aké vlastnosti by si podľa Vás mali deti osvojiť už počas prvých rokov pri futbale?

Mali by si osvojiť predovšetkým radosť z hry, ochotu pracovať aj na tom, čo sa im na prvý pokus hneď nedarí a v neposlednom rade tímovú hru, teda vedieť dopriať úspech a radosť aj svojmu spoluhráčovi.

Vnímate už v kategórii U9 rozdiely medzi deťmi z pohľadu talentu, alebo je ešte príliš skoro na takéto hodnotenia?

Určité rozdiely v pohybovom nadaní je možné rozoznať už od malička. Taktiež vidím rozdiel v tom, že niektorí hráči sa napríklad kľučku či prebratie lopty naučia po pár opakovaniach, iným to trvá niekoľkonásobne dlhšie.

Ako reagujete v situáciách, keď sa niektorému z hráčov nedarí alebo stráca chuť do futbalu?

V tomto je výhoda, keď trénujete prípravky, lebo v týchto kategóriách deťom chuť do hry spravidla vôbec nechýba. A to, či sa im momentálne na trávniku darí alebo nedarí, vôbec neriešime.. povzbudím ich, prehodíme pár slov a ideme spoločne ďalej.

Mladí hráči často prežívajú emócie veľmi intenzívne. Ako ich učíte zvládať víťazstvá aj prehry?

Emócie neodmysliteľne patria k športu. Osobne mi je oveľa sympatickejšie, keď dieťa po zápase prejaví emócie akýmkoľvek spôsobom, než keby mu to bolo úplne jedno. Tu aspoň jasne vidím, že mu na tom záleží.

Rodičia sú pri najmenších futbalistoch prakticky každý deň súčasťou diania. Ako hodnotíte spoluprácu s nimi?

V Interi mám zatiaľ s rodičmi len a len pozitívne skúsenosti. Sú skvelou podporou pre náš tím a pevne verím, že to takto výborne ostane aj naďalej.

Čo by podľa Vás mali rodičia robiť, aby svoje deti v športe podporovali správnym spôsobom?

Hlavne to, aby na tribúne aj doma zostali milujúcimi rodičmi a nepasovali sa do roly kričiacich poradcov a prísnych kritikov. Deti potrebujú od rodičov cítiť bezpodmienečnú podporu a zázemie, nie tlak na výkon.

Máte za obdobie pôsobenia pri U9 nejaký úsmevný alebo nezabudnuteľný moment, na ktorý si často spomeniete?

Prakticky každý tréning prinesie nejakú perlu. (úsmev) No najviac mi utkvel v pamäti moment ešte pri U15, keď išli hrať jeden na jedného dvaja hráči.

Rozdiel medzi nimi bol približne 20 cm a 30 kg, tak hovorím: „No, súboj Dávida s Goliášom.“ Po chvíli ticha sa ich pýtam: „Chalani, viete, čo som tým myslel?“ A odpoveď: „Jasné, Goliáš je ten basketbalista, ale neviem, aký Dávid.“ (smiech)

Čo Vás ako trénera motivuje neustále sa posúvať a pracovať na sebe?

Jednoznačne deti samotné. Keď vidím ich progres, energiu, túžbu zlepšovať sa a radosť... a to motivuje aj mňa.

Kde by ste chceli vidieť svojich zverencov o niekoľko rokov?

No, otázka nestojí tak, kde by som ich chcel vidieť ja, ale kde sa chcú vidieť oni sami. Ja budem nesmierne rád, keď sa o pár rokov niekde na ihrisku či v živote stretneme a oni budú presne tam, kde chceli byť.

Akú radu by ste dali malým futbalistom, ktorí snívajú o veľkej kariére?

Nech to nezostane len pri samotnom snívaní, ale nech na tých snoch poctivo pracujú. Na tréningoch, doma, vonku na ulici, pred domom... jednoducho všade, kde sa dá aj nedá! (úsmev)

A na úplný záver.. čo by ste odkázali všetkým hráčom, rodičom, fanúšikom a celej žlto-čiernej rodine?

Nech sa bavia futbalom a robia to, čo ich baví a prináša im radosť.

Martinovi Rejžekovi ĎAKUJEME za rozhovor a želáme mu veľa úspechov v našej žlto-čiernej rodine.